Ilúzia a skutočnosť

Luigi Pirandello vidí kapitalistickú spoločnosť ako klinický prípad. Ľudia podľa neho už dávno stratili pevnú pôdu pod nohami. Výsmech, irónia a sarkazmus stali sa sprievodnými javmi jeho životného pocitu. Talianske publikum dlho nepochopilo veľkosť tohto usmievajúceho sa každodenného tragika. Pochopilo ho najprv reflexívne publikum berlínske, parížske a pražské. Pirandello žiaril radosťou pri pohľade na cudzích divákov, keď s napätím počúvali dialóg strašného inkvizítora meštiackych predsudkov. Zvierajúca dialektika jeho satír privádzala do úžasu hľadiská cudzích divadiel. Podstatnou zložkou jeho neúprosnej analýzy je relativita všetkých vecí, večný protiklad medzi indivíduom a spoločnosťou. Antonio Gramsci nazval Pirandella protimeštiackym charakterom, ktorý sa vzbúril proti forme života okolo seba, keď sa meštiacka spoločnosť pred i po prvej svetovej vojne dostala do slepej uličky. Pirandellove satiry sú naozaj „ručnými granátmi“, hodenými do spoločnosti plnej predsudkov.