Kroky do neba

Veda, táto stupnica pokroku človečenstva i prameň nejednej jeho tragédie, vždy si vyžadovala aj najvyššie obete: životy ľudí, poväčšine tých najstatočnejších, najoddanejších. Vlastnou smrťou vykupovali nové obzory poznania, najbezpečnejšiu záruku, že človek raz prekročí prah matky Zeme a vznesie sa k nebu svojich túžob a vráti sa s náručou splnených snov. Preto sme s toľkou nádejou očakávali návraty svojich poslov do veľkého neznáma, heroických sovietskych kozmonautov. Nielen my, každý náš súčasník. Lenže veda si aj tu vybrala najvyššiu daň za vyrvanie tajomstva prírodného majestátu, vesmíru: vrátila na nepokorenú sovietsku zem len mŕtve telá osádky kozmickej lode Sojuz 11. Dodnes v nás žije a zarmucuje nás jedna / tragédií, ktorými sú lemované cesty človeka k víťazstvu humanizmu vo svete socializmu. Nezomierajú v našej pamäti aj preto, že vklad do vlastnej nesmrteľnosti priniesli sami, neporovnateľne odvážni a hrdinskí. Oni z najľudskejších medzi pozemšťanmi. Presvedčí nás o tom aj kniha Vladislava Volkova, palubného inžiniera na Sojuze 6 a 11. Z prvého letu sa vrátil živý, s umom i srdcom naplnenými skúsenosťami a pocitmi, aké boli dožičené len niekoľkým spomedzi nás.