Plánky

Za stenou panelákového bytu sa odohráva čosi, čo znie ako vojna. Cesta starého muža do obchodu pripomína zápas o holý život. A rozhovor pri oberaní letných jabĺk púť hlboko do minulosti. O živote, ktorý sa kedysi odohrával v opustenom dome, nám zas najviac povie veľkokapacitný kontajner stojaci na ulici. A o tom, ako sa najlepšie zakoreniť na neznámom mieste hovorí žena, ktorej sa počas úmornej túry odtrhnú podrážky topánok. Plánky sú malé drámy v nepatrných životoch žien, mužov i detí. Sú to kyslé plody, ktoré nikto nezbiera, osamelé samorasty, za ktorými sa nikto neobzrie a nikomu nestoja za reč. A napriek tomu tvrdošijne lipnú na svojej existencii. Všetci títo ľudia sú totiž šťastní. Ale to vôbec nevadí.

Úryvok:

Veľmi by chcela, aby aspoň na Dušičky prišli jej deti. A vnúčatá – len kvôli nim vymenila v sušených slivkách kôstky za orechy. Chcela by: aby prišiel syn a dcéra. Už dlho chce na ich otázku Ako sa máš? Odpovedať: Na hovno! A nemyslieť to nijako zle. Len konečne povedať pravdu. Aby vedeli. Aby aspoň tušili. Cez telefón to nejde. A nejde to napokon ani cez stôl, keď sedia oproti sebe – vtedy jej vždy chýba odvaha, vtedy je na to vždy príliš málo času a príliš sa teší, že sú tu.