Spev škovránka

Autor hovorí v knihe o histórii, osudoch a príbehoch vyše sto rokov života šiestich generácií pôvodne dobre situovanej rodiny zo stredných vrstiev na južnom Slovensku najmä v regióne Tekov. Od c. k. monarchie cez turbulentné obdobia dvadsiateho storočia až po nežnú revolúciu koncom roku 1989.

Pritom sa obracia k čitateľom aj s galantnou ponukou, že ,,autor vás chce slušne a zábavným štýlom presvedčiť, že aj niektorí (bývalí) politici vedia písať pekne, zaujímavo a zábavne. Neveríte? Nechajte sa prekvapiť!“. Nepochybne od prvej po poslednú stranu zostáva verný tomuto odkazu. Potvrdzuje to aj vo svojom výrazovom slovníku, lebo dokázal už výberom slov, štýlom, jazykom svojich hrdinov vystihnúť dobu, v ktorej žili. Nepotrebuje vyznačovať letopočty, aby sme vedeli, v akom deji a udalostiach sa pohybujú.

Keď zostal len ľudový tanec...

Samozrejme, ,,zábavný štýl“, na ktorý autor poukazuje, neznamená iba nejakú hravosť, ktorá knihe takisto nechýba, ale aj schopnosť písať o dramatických udalostiach s nadhľadom. Kriticky tvrdší vie byť vo chvíľach, keď charakterizuje jedného zo svojich spoločníkov v rozhovore, ktorý ho unavuje, lebo ,,tento chlapec veľmi verí, že svet, tento unavený, vyblednutý, prázdny svet jedného dňa práve on, výlučne on svojou odhodlanosťou a svojimi plánmi zachráni“. Takí spoločníci ho dráždia, k nim láskavý nie je.

Hlavný hrdina Gašpar nevynecháva prežívanie kľúčových udalostí dejín, ich miesto v mysliach a srdciach príslušníkov jednotlivých generácií svojej rodiny i jeho samého. Vrátane drámy a tragédie vojen aj ich ničivé dôsledky, s čím sú spojené strhujúce časti textu. Týka sa to aj roku 1968 – ,,tešili sa z pocitu slobody, cítili, že ich čosi dvíha nahor a poháňa dopredu“. Ale ,,po pár mesiacoch ich všetkých vsotili do ešte hlbšej, ešte beznádejnejšej sivoty“. A potom v rokoch normalizácie im zostal ľudový tanec, kde sa ešte dalo pohybovať. Išlo o sféru, ktorú režim ako-tak toleroval aj menšinovým Maďarom: ,,Pospevujte si, tancujte – len nepolitizujte. To prenechajte nám.“

Čosi sa tam deje!

Príbeh osudov ľudí sa končí novembrovým večerom roku 1989, keď Gašpar a jeho priatelia počuli z rádia Slobodná Európa správu z Prahy: ,,Čosi sa tam deje!“ Bola to správa nádeje, že teraz sa ,,už konečne roztrhne puzdro, ktoré ich dosiaľ držalo v nehybnosti, fólia, čo ich izolovala od zmysluplnej existencie“. Cítili, že toto je ich jedinečná, veľká, neopakovateľná šanca.

Román Pála Csákyho je silné, príťažlivé rozprávanie. Hovorí o generáciách pospájaných večným spevom škovránka v ich žití, trápeniach, sporoch, menej v radostiach, skôr v bolestiach, sklamaniach, ale takisto v nádejach. Robí to spôsobom, ktorý dokumentuje, že svoje šance dokáže využiť nielen v politike, ale aj v literatúre.