Volosko – Venecia

„Túžbu, videť príležitosťou kongressu i blízku Veneciu, vzbudil vo mne náš Ján Kollár svojím klassickým dielom Cestopis, obsahující cestu do horní Italie… Za detstva som toto čítal, a neraz som túžil ísť za stopami velikého Slováka. A teraz s tichou, uspokojenou dušou môžem povedať, že i ja som bol v Arkadii a pocítil van minulých století a ich velikého umenia.
S vysokej paluby lodnej sústrednený výraz Venecie, jej centrum, jej krása, jej hrdosť — leží pred nami ako na dlani, a ešte k tomu všetko osvietené mesiačkom, ktorý nám po všetky štyri noci bol vernou lampadou a výborným čičeronom. S ľavej paluby vidíš celé Slavianske nábrežie, zakončené Dóžovým palácom, nad ním zlaté guľky: makovice Markovho chrámu, vidíš temné obelisky na piačette, roh Librerie. Idem ku kormidlu, rovno na mňa hľadí špica Dogany a v diaľke tratiaci sa Canal Grande s nesčíselnými svetlami a svetielkami a jarko osvetlenými kupolami chrámu Salute. S pravej paluby, ako veterný hrad, krútiaci sa na stračej nôžke, Giorgio Maggiore, za ním, už len hmlisto, ostrov Giudecca. A všetko je zaliate temperovaným, belaso-šedým mesačným svetlom, ako by priehľadným, jemným závojom.“
(Svetozár Hurban Vajanský)